Václav Vorlíček, tvorca Arabely i Saxany, by mal 90 rokov

Václav Vorlíček sa narodil v Prahe 3. júna 1930. Nadšenie pre filmové remeslo získal počas skautského tábora, kde mal možnosť vidieť nakrúcanie dobrodružného filmu Na dobrej stope. Hneď po maturite v roku 1950 robil skúšky na pražskú Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení (FAMU), nebol však prijatý. Po roku bol jeho pokus úspešný a na školu sa dostal. Štúdium réžie ukončil v roku 1956, jeho absolventským filmom bola snímka Direktiva.

Nastúpil ako asistent réžie do Filmového štúdia Barrandov v Prahe, okrem iného získaval skúsenosti v štábe klasika českého filmu, režiséra Martina Friča. Práve on Vorlíčka upozornil na to, že jeho poslaním sú komédie.
Začiatkom 60. rokov začal pracovať samostatne. Jeho debutom bol v roku 1960 rodinný film s detektívnou zápletkou Případ Lupínek. Do povedomia divákov sa však zapísal v roku 1966 komédiou Kdo chce zabít Jessii? Spoločne s výtvarníkom Karlom Saudkom sa mu podarilo preniesť na filmové plátno príbeh, v ktorom ako neželaný vedľajší produkt vedeckého experimentu ožili komiksové postavy. Práve komiksy boli dôvodom, prečo musel byť film čiernobiely – technicky bolo vtedy problematické „zakomponovať“ ich do farebného filmu.

Slovenský kulturista, americký remake

Navyše Karel Saudek sedel pred nakrúcaním filmu päť mesiacov vo väzení – čelil obvineniu pre ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, ktoré sa napokon nepotvrdilo. Tvorcovia podľa Vorlíčkových spomienok v núdzi oslovili Karlovho brata fotografa Jana Saudka, ale nebolo to ono. Karel Saudek kreslil skvele, „v ruke“ mal napríklad podobu herečky Olgy Schoberovej, ktorá stvárnila ženskú komiksovú postavu. Vymyslel tiež svoju verziu postavy Supermana, ktorého si zahral slovenský kulturista Juraj Višný.

Film zaznamenal komerčný úspech a mimoriadne priaznivé ohlasy v zahraničí . V roku 1966 si vyslúžil cenu Zlatý asteroid na festivale v Terste a získal tiež cenu Macka Sennetta v Locarne. Ako uviedol Juraj Višný pre filmový portál fdb.cz, snímka uspela aj na ďalších festivaloch v Acapulcu, v Moskve či v Karlových Varoch, kde ju uviedli mimo súťažných diel. „Považujem si za moju povinnosť tento ešte aj dnes zábavný film čo najviac propagovať pre dnešnú mladú generáciu,“ povedal Višný, ktorý po roku 1968 emigroval zo Slovenska.

Komédia sa mala dočkať aj americkej verzie, ale z tej napokon zišlo – samozrejme z politických dôvodov. Práva na film kúpil Američan William Snyder a tvorcovia na americkej verzii vyše rok pracovali. Napokon sa však stala kuriózna príhoda: Snyder priletel do Prahy v čase sovietskej invázie v auguste 1968 a ubytoval sa tu práve počas jedinej noci, keď bolo vyhlásené stanné právo. Večer vyšiel z hotela na prechádzku. „Urobil len pár krokov a dostal obuškom po chrbte. Na druhý deň sme sa s ním stretli a on nám ukázal obrovské fialové ´jelito´ cez celý chrbát. Vyzdvihol si naspäť svoje šeky a v Prahe sa už nikdy neukázal,“ povedal o tejto neúspešnej epizóde Vorlíček v rozhovore pre filmovyprehled.cz.

Úspešný film však v každom prípade spečatil ďalšiu spoluprácu Václava Vorlíčka so scenáristom Milošom Macourkom, s ktorým sa zoznámili niekoľko rokov predtým náhodou, vo vlaku. Cestovali spoločne rýchlikom z Prahy do Zlína, vtedajšieho Gottwaldova, na filmový festival. A keďže do vlaku nezaradili jedálenský vagón, Vorlíček podobne ako mnohí iní cestujúci, dostal hlad. Náhodný spolucestujúci ho ponúkol svojou vlastnou desiatou – a ako sa ukázalo, bol to práve scenárista a spisovateľ Macourek. „Zoznámili sme sa na tom základe, že mi zachránil život pred smrťou hladom,“ spomínal na tieto chvíle Vorlíček.

Séria „superúspešných“ komédií

Z dielne úspešnej dvojice vzišiel v roku 1967 film Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky, ktorý bol paródiou na špionážne snímky, hoci namiesto Jamesa Bonda tu bol hlavnou postavou nesmelý a uhundraný účtovník v podaní Jiřího Sováka.

V roku 1970 pobavila divákov čierna komédia Pane, vy jste vdova!, ktorú samotný Vorlíček označuje za svoje najobľúbenejšie dielo. Motív príbehu, v ktorom sa kráľ nemenovanej krajiny rozhodne zrušiť armádu, mal byť skrytým protestom proti okupácii Československa. Ani meno astrológa Stuarta Hampla, ktorého hral Jiří Hrzán, nebolo vybraté náhodou – práve tak sa volal scenárista, ktorý pracoval na americkej a nedokončenej verzii „Jessii“.

O rok neskôr vznikla rozprávkovo ladená Dívka na koštěti, dodnes obľúbený a známy príbeh o mladej čarodejnici v podaní Petry Černockej. Mnohým pamätníkom svojou poetikou možno pripomenie dnes také populárne príbehy o Harrym Potterovi. Vorlíček chcel svojimi filmami prinášať zábavu – využíval prvky rozprávok, sci-fi a využíval filmové triky, ktoré sa tvorili často "na kolene". Hovoriace hlavy, postavy bez hláv, či miznutie vodníkov v umývadlách vznikali bez počítačovej techniky, len vďaka umu a vynaliezavosti tvorcov.
Do dielne dvojice Vorlíček-Macourek patrí aj rozprávka Tři oříšky pro Popelku (1973), ktorá vznikla v koprodukcii s vtedajšou Nemeckou demokratickou republikou (NDR) a každý rok sa vo vianočnom období vracia na televízne obrazovky. V roku 2000 bola v Zlíne vyhlásená za rozprávku storočia.

Nesmrteľná je tiež komédia s prvkami fantasy i čierneho humoru Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách (1974). Jej nakrúcanie poznačila tragédia. Do trojice vodníkov obsadil Vorlíček obľúbených hercov Jana Libíčka, Vladimíra Menšíka a Františka Filipovského. Jan Libíček, ktorý trpel zdravotnými problémami spôsobenými najmä obezitou, však počas nakrúcania skolaboval a zomrel doslova v náručí svojho hereckého kolegu Jaromíra Hanzlíka. Jeho postavu hral napokon typovo celkom odlišný, vyziabnutý Zdeněk Řehoř. Sériu vydarených komédií uzatvorila snímka Což takhle dát si špenát (1977) postavená na zápletke umelého „omladzovania“.

Diela na objednávku? Aj taký bol režim

Do Vorlíčkovej filmografie patria aj diela, ktoré vznikli na politickú objednávku normalizačnej éry, predovšetkým známa trilógia Bouřlivé víno (1976), Zralé víno (1981) a Mladé víno (1986). Vďaka vinárskemu prostrediu a výkonom hlavných protagonistov – Vladimíra Menšíka a Božidary Turzonovovej – mala najmä posledná časť napokon priaznivý divácky ohlas.

Postupne sa dvojica Vorlíček-Macourek začala venovať skôr rozsiahlym televíznym projektom. Rozprávkový televízny seriál plný trikov a špičových českých hercov Arabela pochádza z roku 1979 a priniesol popularitu nielen Jane Nagyovej v hlavnej úlohe, ale aj začínajúcemu Jiřímu Lábusovi. Pokračovanie s názvom Arabela se vrací aneb Rumburak králem Říše pohádek malo premiéru v roku 1993. V roku 1983 vznikol televízny seriál Létající Čestmír a napokon v roku 1987 Křeček v noční košili.

Václav Vorlíček sa ujal réžie aj na filme Sokoliar Tomáš z roku 2000 a nakrútil tiež animovanú rozprávku Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko (2001), v ktorej ožili kreslené večerníčkové postavičky z pera, či skôr štetca výtvarníka Adolfa Borna. Posledným Vorlíčkovým dielom bol film Saxána a Lexikon kouzel (2011) ako pokračovanie čarodejníckej komédie.

V roku 2006 sa Václav Vorlíček stal historicky prvým držiteľom čestného ocenenia za celoživotné dielo Medzinárodného festivalu filmov pre deti a mládež v nemeckom Chemnitzi. Na Slovensku dostal ocenenie Zlatá kamera. Cenu za výrazný prínos do oblasti kinematografie si prevzal na filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach v roku 2010. V roku 2017 získal Václav Vorlíček Cenu prezidenta Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch.

Václav Vorlíček zomrel 5. februára 2019 v pražskej Nemocnici pod Petřínom. O svojom živote spätom s filmom povedal: "Bol to život tak trochu dobrodružný, ale nemusím ľutovať ani jedinú minútu, ktorú som tomu venoval." Jeho krédom bola veta: "Každá sekunda, ktorú sa presmejeme, nám predlžuje život."